Prave sedim na letisku v Rime a mam este tak hod a pol do odletu do Argentiny. Konecne som tu nasla zastrcku, ktora ale funguje iba ked poriadne pohrkam kablom, akonahle je kabel v inej polohe prestane fungovat, tak tu sedim skrcena na zemi, za mnou cez sklo vidiet priparkovane lietadlo do Aerolinas Argentinas a pisem si tychto par riadkov
Inak pobalit sa na rok do 32 kg nie je teda ziadna sranda.. ja mam dva kufre, ale nie je v nich ani centimetrik volny, vsteko vyplnene, a nakoniec mi to vyslo na 36.. J..
Cesta na letisko.. stresyyyyy !!! Rano ocko ze odchadzame o pol 7.. odchadzali sme o stvrt na 8, ja som stale sa motala, nieco zabudala, az sme sa vypravili, odfukla som si, a po desiatich minutach v aute: „Mami das mi tie dolare?“ Mami: „Ake dolare?“ ..Aaaaaaaaaaa....a bolo.. tak sme sa museli vracat este po dolare..ked som si spocitala cas, tak mi zacalo vcelku lepit, a ked sme sa este dostali do zapchy na dialnici pred Brnom tak som sa skoro rozplakala aka som blba, a ze sa neviem vymotat skor a ze teraz to nestihnem a a preco musim vzdy ale vzdy riskovat a robit vsetko na poslednu chvilu..
Nakoniec to ale dobre dopadlo, na D1 pri priemernej rychlosti 170km/h sme dohnali casovi stratu, a na letisku si stihli este dat obed.. Lucenie, par slziciek, objatie do zasoby na rokJ a ide sa..
Lietadlo bolo obsadene len tak z 3/ 4 tak som mala celu trojsedacku pre seba a pre svoj kufor, ruksak, tasku a kabat, a dve duty free Becherovky, co som trepala na palubu :).
Akonahle sa lietadlo dalo do pohybu, rozplakala som sa ako male dieta...take rozlucenie pre samu seba.. som si uvedomila, ze som uz davno neplakala velmi, velmi davno. .Ulava, a zaplava spomienok nasledovali..
Zacala som rozmyslat co sa vsetko stalo, a v hlave som si tak uzavrela posledny rok 2007/08..
A rozhodla som sa ze si ho uzavriem i na blogu
„ My peak moments 2007/08“
Ked zacnem takto pred rokom- akurat som zacinala v narodnom tyme, moja predchodkyna odisla do Ciny presna tak ako ja teraz zdrham do Argentiny, tak som sa musela starat skor ako ostatni- ti zacinali v Juli.. To som sa este motkala so statistikou, ktoru som opakovala tretim rokom a kde i hrozilo, ze ak ju nedam tak koncim skolu.. ake zadostucinenie nakoniec bolo, ked som ju ako jedna z mala spravila na B (1-) a fakt si tak dokazala, ze nie som blba.:)
Dalsi strasne super moment bol cez moje narodeniny- mali sme akurat meetingom s mojim tymom- s deckami z pobociek, a oni mi darovali 22 lizatiek- ze kazde na jedno prianie. Tak som postupne pocas roku papala a priala si :D.. Posledne som si dala vcera ked som balila.. ale prianie neprezradim.. aby sa splnilo
Nasledovali krusne momenty v nemocnici, a podlomene zdravie v lete ked som lezala „u Apolinare“. Ale i tam boli super chvile, ked ma prisli nasi pozriet a venovali tak 10 hodin cesty len preto aby prisli pozriet ich zubozenu dcerku.. jaj dostala som brusinky a cajik a super cucoriedkovy kolac...mnam.. a kazdy podvecer ma prisli pozriet Lukas s Barcou a vzdy mi doniesli prekvapenie- ovocie, zeleninu, alebo cokoladu.. super.. to si vtedy clovek naozaj uvedomi ake je to super mat priatelov a ludi ktori na Vas myslia a nenechaju Vas v tom ked je najhorsie..:)
Aaa je tu august- a vylet do Turecka na medzinarodny kongres- prvy krat v Azii, kulturny sok. Stadeto mam strasne super priatelov, s ktorymi za ten rok sme sa skamaratili este viac, a uz sa neviem dockat, ked sa s podaktorymi stretneme v Brazilii na dalsom medzinardonmo kongerese..a Srbi.. moji najoblubenejsi..:D
September- najrusnejsi mesiac mojho roku- vylet do Srbska, Bulharska a zase Srbska, medzinarodna konferencia, meetingy cez vikendy- v tomto mesiaci som precestovala tak 5000 km ak nie viac, a teda som sa vobec nezastavila.. ale bolo to super J a take ubehanie a rozcestovane boli i dalsie mesiace, az mojim poslednym vyletom v Srbsku v decembri, ked som s a s mojim srbskym priatelom rozisla.. Vtedy ale ma to ani nemalo sancu mrziet, lebo som sa pripravovala na volby a mala som na starosti narodnu „leadership development“ konferenciu, takze to vobec nebolo jednoduche sklbit, najst si cas aj niekedy na spinning- a nieto este mysliet na chlapov :)..
December- Konferencia pre pedagogov o mladezi.. ach jaj- kruty styk s realitou, kde sa dospelaci nekonstruktivne stazuju, stazuju, kde sa len blaboc a nic sa nerobi, kde sa hada o kazdy halier, kde vsetko sa vidi cierne alebo biele.. Vtedy som si este viac uvedomila ako ma to v tej neziskovke bavi, ako ma bavi robit s ludmi ktori su uplny opak..A vtedy som si povedala ze v nej este nechcem skoncit..:)
Januar.. tak to bol ozaj vrchol... take vyhrotenie a zurocenie mojich par rokov v AIESEC.. Uznanie od ludi okolo, i vlastny dobry pocit z dobreho vykonu.. velmi dobreho vykonu, to uz davno nebolo.. po tomto momnete to ale somnou slo len dole..
Jedine co ma potom drzalo pri zivote, boli ludia, s ktorymi som rok pracovala, ktori mali pred sebou ale par poslednych dni vo funkcii..To boli jedny z najuzasnejsich momentov mojho termu- ked som na konferencii pre novych Teamleaderov pocula rozpravat decka, co som si „ja vychovala“, ako sa zmenili, ako vyrastli, a bola som na nich strasne hrda, to iste ked decka z mojho tymu z pobociek zdielali s ich nastupcami, co im ten rok dal a co sa naucili.. vtedy som si hrozne uvedomila, co AIESEC s ludmi robi a ako sa ludia dokazu zmenit ked maju zodpovednost, chybuju i uspievaju, a ucia sa z toho.. ako ich to hrooozne posuva dalej.. A zase som si ujasnila ze chcem este zostat.. zo to je to co mi dodava energiu- vidiet toto..
Este na koho som bola hrda, bola moja sestricka.. Ta stihla to, co som ja nestihla a pohla s Mimkrami (mojim ex-tanecnym suborom) hrozne daleko... Spravca weboviek, „hlavny choreograf“, vybavovac a nadsenec- ja so bola bola nieco podobne ale slaby odvar- ked som vidla tancovat segru, tak az slzicka ukapla, jak som si vravela aka je sikovna a jak sa zlepsila...Ale co ma dojalo este viac bol moment, ked som bola na jej hodine s malymi „mimikierkami“- Janka sa totiz podujala, ze na zakladke v Bojniciach bude viest tanecny kruzok.. ked som pozorovala tie male ako tam hopsaju a tancuju a uvedomila som si ze to vsetko ich naucila segra.. tak som bola na najpysnejsia starsia sestra na svete!
V tomto roku vseobecne som sa viac naucila si vazit si veci, ktore mi predtym prisli ako samozrejmost.. Ked clovek tolko cestuje, ked spoznava tolko ludi, ozne zivoty a osudy, uvedomuje si co vsteko ma, co vsteko ostatni nie a vazi si este viac.. Zacal som obdivovat nasich co za firmu vybudovali od „predavania reklamnych predmetov“ k velikanskemu „kupelnovemu programu“..
Vzdy ked som prisla domova videla tu uzasnu zahradu a dom, ked sa na mna vyrutili psy (alebo psi?..), ked maminka uvarila maso na hriboch s ryzou, ked ocko vzal gitaru a zacal hrat „nase oblubene“,ked segra hopla ku mne do postele ze sa boji, mi doslo, kurnik ja mozem byt taka rada!!! To vsetko nema kazdy..super rodinu, zazemie, podporu, surodenca a este k tomu skvelych priatelov uzasny tym, spolubyvajucich v Prahe a pracu ktora ma neskutocne bavi.....
Boze ..diky
Inak pobalit sa na rok do 32 kg nie je teda ziadna sranda.. ja mam dva kufre, ale nie je v nich ani centimetrik volny, vsteko vyplnene, a nakoniec mi to vyslo na 36.. J..
Cesta na letisko.. stresyyyyy !!! Rano ocko ze odchadzame o pol 7.. odchadzali sme o stvrt na 8, ja som stale sa motala, nieco zabudala, az sme sa vypravili, odfukla som si, a po desiatich minutach v aute: „Mami das mi tie dolare?“ Mami: „Ake dolare?“ ..Aaaaaaaaaaa....a bolo.. tak sme sa museli vracat este po dolare..ked som si spocitala cas, tak mi zacalo vcelku lepit, a ked sme sa este dostali do zapchy na dialnici pred Brnom tak som sa skoro rozplakala aka som blba, a ze sa neviem vymotat skor a ze teraz to nestihnem a a preco musim vzdy ale vzdy riskovat a robit vsetko na poslednu chvilu..
Nakoniec to ale dobre dopadlo, na D1 pri priemernej rychlosti 170km/h sme dohnali casovi stratu, a na letisku si stihli este dat obed.. Lucenie, par slziciek, objatie do zasoby na rokJ a ide sa..
Lietadlo bolo obsadene len tak z 3/ 4 tak som mala celu trojsedacku pre seba a pre svoj kufor, ruksak, tasku a kabat, a dve duty free Becherovky, co som trepala na palubu :).
Akonahle sa lietadlo dalo do pohybu, rozplakala som sa ako male dieta...take rozlucenie pre samu seba.. som si uvedomila, ze som uz davno neplakala velmi, velmi davno. .Ulava, a zaplava spomienok nasledovali..Zacala som rozmyslat co sa vsetko stalo, a v hlave som si tak uzavrela posledny rok 2007/08..
A rozhodla som sa ze si ho uzavriem i na blogu
„ My peak moments 2007/08“
Ked zacnem takto pred rokom- akurat som zacinala v narodnom tyme, moja predchodkyna odisla do Ciny presna tak ako ja teraz zdrham do Argentiny, tak som sa musela starat skor ako ostatni- ti zacinali v Juli.. To som sa este motkala so statistikou, ktoru som opakovala tretim rokom a kde i hrozilo, ze ak ju nedam tak koncim skolu.. ake zadostucinenie nakoniec bolo, ked som ju ako jedna z mala spravila na B (1-) a fakt si tak dokazala, ze nie som blba.:)
Dalsi strasne super moment bol cez moje narodeniny- mali sme akurat meetingom s mojim tymom- s deckami z pobociek, a oni mi darovali 22 lizatiek- ze kazde na jedno prianie. Tak som postupne pocas roku papala a priala si :D.. Posledne som si dala vcera ked som balila.. ale prianie neprezradim.. aby sa splnilo
Nasledovali krusne momenty v nemocnici, a podlomene zdravie v lete ked som lezala „u Apolinare“. Ale i tam boli super chvile, ked ma prisli nasi pozriet a venovali tak 10 hodin cesty len preto aby prisli pozriet ich zubozenu dcerku.. jaj dostala som brusinky a cajik a super cucoriedkovy kolac...mnam.. a kazdy podvecer ma prisli pozriet Lukas s Barcou a vzdy mi doniesli prekvapenie- ovocie, zeleninu, alebo cokoladu.. super.. to si vtedy clovek naozaj uvedomi ake je to super mat priatelov a ludi ktori na Vas myslia a nenechaju Vas v tom ked je najhorsie..:)
Aaa je tu august- a vylet do Turecka na medzinarodny kongres- prvy krat v Azii, kulturny sok. Stadeto mam strasne super priatelov, s ktorymi za ten rok sme sa skamaratili este viac, a uz sa neviem dockat, ked sa s podaktorymi stretneme v Brazilii na dalsom medzinardonmo kongerese..a Srbi.. moji najoblubenejsi..:D
September- najrusnejsi mesiac mojho roku- vylet do Srbska, Bulharska a zase Srbska, medzinarodna konferencia, meetingy cez vikendy- v tomto mesiaci som precestovala tak 5000 km ak nie viac, a teda som sa vobec nezastavila.. ale bolo to super J a take ubehanie a rozcestovane boli i dalsie mesiace, az mojim poslednym vyletom v Srbsku v decembri, ked som s a s mojim srbskym priatelom rozisla.. Vtedy ale ma to ani nemalo sancu mrziet, lebo som sa pripravovala na volby a mala som na starosti narodnu „leadership development“ konferenciu, takze to vobec nebolo jednoduche sklbit, najst si cas aj niekedy na spinning- a nieto este mysliet na chlapov :)..
December- Konferencia pre pedagogov o mladezi.. ach jaj- kruty styk s realitou, kde sa dospelaci nekonstruktivne stazuju, stazuju, kde sa len blaboc a nic sa nerobi, kde sa hada o kazdy halier, kde vsetko sa vidi cierne alebo biele.. Vtedy som si este viac uvedomila ako ma to v tej neziskovke bavi, ako ma bavi robit s ludmi ktori su uplny opak..A vtedy som si povedala ze v nej este nechcem skoncit..:)
Januar.. tak to bol ozaj vrchol... take vyhrotenie a zurocenie mojich par rokov v AIESEC.. Uznanie od ludi okolo, i vlastny dobry pocit z dobreho vykonu.. velmi dobreho vykonu, to uz davno nebolo.. po tomto momnete to ale somnou slo len dole..
Jedine co ma potom drzalo pri zivote, boli ludia, s ktorymi som rok pracovala, ktori mali pred sebou ale par poslednych dni vo funkcii..To boli jedny z najuzasnejsich momentov mojho termu- ked som na konferencii pre novych Teamleaderov pocula rozpravat decka, co som si „ja vychovala“, ako sa zmenili, ako vyrastli, a bola som na nich strasne hrda, to iste ked decka z mojho tymu z pobociek zdielali s ich nastupcami, co im ten rok dal a co sa naucili.. vtedy som si hrozne uvedomila, co AIESEC s ludmi robi a ako sa ludia dokazu zmenit ked maju zodpovednost, chybuju i uspievaju, a ucia sa z toho.. ako ich to hrooozne posuva dalej.. A zase som si ujasnila ze chcem este zostat.. zo to je to co mi dodava energiu- vidiet toto..
Este na koho som bola hrda, bola moja sestricka.. Ta stihla to, co som ja nestihla a pohla s Mimkrami (mojim ex-tanecnym suborom) hrozne daleko... Spravca weboviek, „hlavny choreograf“, vybavovac a nadsenec- ja so bola bola nieco podobne ale slaby odvar- ked som vidla tancovat segru, tak az slzicka ukapla, jak som si vravela aka je sikovna a jak sa zlepsila...Ale co ma dojalo este viac bol moment, ked som bola na jej hodine s malymi „mimikierkami“- Janka sa totiz podujala, ze na zakladke v Bojniciach bude viest tanecny kruzok.. ked som pozorovala tie male ako tam hopsaju a tancuju a uvedomila som si ze to vsetko ich naucila segra.. tak som bola na najpysnejsia starsia sestra na svete!
V tomto roku vseobecne som sa viac naucila si vazit si veci, ktore mi predtym prisli ako samozrejmost.. Ked clovek tolko cestuje, ked spoznava tolko ludi, ozne zivoty a osudy, uvedomuje si co vsteko ma, co vsteko ostatni nie a vazi si este viac.. Zacal som obdivovat nasich co za firmu vybudovali od „predavania reklamnych predmetov“ k velikanskemu „kupelnovemu programu“..
Vzdy ked som prisla domova videla tu uzasnu zahradu a dom, ked sa na mna vyrutili psy (alebo psi?..), ked maminka uvarila maso na hriboch s ryzou, ked ocko vzal gitaru a zacal hrat „nase oblubene“,ked segra hopla ku mne do postele ze sa boji, mi doslo, kurnik ja mozem byt taka rada!!! To vsetko nema kazdy..super rodinu, zazemie, podporu, surodenca a este k tomu skvelych priatelov uzasny tym, spolubyvajucich v Prahe a pracu ktora ma neskutocne bavi.....
Boze ..diky
No comments:
Post a Comment